Na ružovej stene vedľa balkónových dverí mám nalepené slovenské fotky. Fotky, ktoré vyzerajú ako čierno-biele. Obrázky zimnej krajiny. Ako kontrast k tomu neznesiteľnému teplu, ktoré tu panuje. Zobudila som sa v noci, lebo bolo také teplo, že sa nedalo spať. Nechcela som teba zobudiť, tak som si sadla v obývačke na balkón, bola takmer ešte tma a až po chvíli som si všimla oproti sedieť čiernu mačku.
Kým M. hovoril do telefónu o kadejakých percentách, my sme zatiaľ stratené v tej neznámej štvrti hľadali tabak. On chodil poslušne za nami, popritom uzatváral obchody a my sme z toho mali srandu. Neskôr nás viezol autom do baru a tá hlasná hudba, ktorá hrala, sa presne hodila na tú situáciu. Nejaké mladé dievčatá pomaľované na žlto-červeno kričali na prechode: Españááá a my sme sa na tom zasmiali a ďalej sme sa ponáhľali na zápas, ktorý mal každú chvíľu začať. Prišli sme takmer včas, bar sme mali plný a aj zápas sme vyhrali 4-0.
Potom neprestávali chodiť ľudia a aj ty si nakoniec prišiel, aby sme mohli ísť spolu večerať a aby som si mohla zašpiniť tie nové šaty od kari korenia. Sme spolu šťastní, a ani neviem, kedy sa to stalo, že sme sa do seba tak šialene zaľúbili. Pred spaním si čítame Lorcu a v nedeľu varíme letné jedlá.
To bolo dávno, alebo sa to tak aspoň zdá. Minulý mesiac to bolo. Odvtedy sme už aj tie majstrovstvá stihli vyhrať, aj šialene oslavovať a aj my sme boli pomaľovaní na žlto-červeno. Aj dlhý víkend bol, počas ktorého som si ešte viac uvedomila, že ty si ten skutočný a dokonalý, po ktorom som túžila.
Dnes si pozerám mapy západneho pobrežia USA. Ešte si ani poriadne neodišiel a už je to večnosť. Tak som sa sústredila na ten tvoj odchod, že som si ani poriadne neuvedomovala, že vlastne aj ja zajtra pôjdem. Ale nech som kdekoľvek, ty mi proste chýbaš... Ako nikdy nám bolo vtedy, keď si ma na festivale za súmraku obijímal pred najkrajším výhľadom na Madrid...
