Nedeľu sme vyhlásili za „prvý letný deň“. A asi sme sa tak naozaj aj cítili. Nad nami hádam aj nejaké tie palmy, vedľa jazierko s kačkami... Už viac ako týždeň neustále rozprávam o tom, ako je tu úžasne a ako sa cítim šťastne. Možno tým už aj trochu leziem na nervy, ale keď tá jar! To je niečo fascinujúce!
Rýchlo prešiel tento rok... Raz mi niekto povedal, že vôbec nie je smutné, že čas plynie rýchlo. Lebo všetko ide tak ako má a stále prichádzajú nové a nové krásne veci, z ktorých sa tešiť...alebo niečo také. Vtedy som to veľmi nechápala, jednoducho mi bolo do plaču z toho, že tak veľa pekných vecí už odišlo a my tak rýchlo starneme...teraz to asi chápem...všetko je v poriadku.
Keď v piatok o piatej nadránom stál taxík na semafore na Gran Vía a ja som sa dívala z okna na všetky tie svetlá, autá, ľudí...pomyslela som si, že nakoniec vôbec nie je všetko také nekomplikované ako sa snažím si nahovoriť. Na čo sa to pred sebou hráme? Alebo na čo sa to ja pred tebou hrám? A keď som vystúpila z taxíku, tak ty si tam na mňa jednoducho čakal a bola to opäť dokonalosť. A ráno s tebou a s kávou a s jahodami a s výhľadom z madridského balkónu na madridský život. A ja ak by som nevedela, že je to realita, myslela by som si, že je to len sen.
Sínusoidy...dnes iný balkón a v podstate aj iná káva...zamračená nedeľa...a ja opäť premýšľajúca nad tým, či aj ty na mňa myslíš. A radšej by som nemala a mohla by som rozmýšľať nad milión inými dôležitejšími vecami...a aj tak viem, že áno.