No a napriek tomu žiadne rozhodnutie, žiadny krok neľutujem. Aj keď kvôli niektorým by som si hlavu o stenu mohla búchať. Kvôli niektorým by som plakať mohla... (veď aj plačem. niekedy.) Ale na náhody neverím. Viem, že všetko sa deje tak, ako sa má. A to ma upokojuje v tomto (mojom) nepokojnom svete.
A potom prišla raz ráno o ôsmej správa...
...Že mi s potešením oznamujú, že ma prijali. Ďakujem, veď som sa aj potešila. Veď sa aj teším. Veľmi... Ale čo len bude s nami?? som si povedala. A potom som si povedala, že Akí my? Žiadne my predsa nie je. Už pekne dlho.(...pekne dlho na to, aby to prestalo zraňovať...)
Nedeľný obed je už takmer zabudnutý a pečené kura dávno zjedené. (Moje prvé pečené kura.) Zostal priestor len na rýchlo spravené tuniakové bagety, šaláty donesené z práce a cestoviny. Nechcem slávnostné obedy s pekným stolovaním. Nechcem nič komplikované. Chcem jednoduchý pocit jednoduchosti a šťastia(?).
Nechcem už nič, čo nebude skutočné. Naozajstné. Silné a opravdivé. A také trochu románové.
.. som minule čítala, čo som si napísala dávno dávno do denníčka... napísala som aj, že o pár rokov sa budem sama na sebe určite smiať. Na svojej naivite. Naivných predstavách a túžbach.
Som sa nesmiala. Len som si uvedomila, že som to stále tá istá Ja, ako keď som mala štrnásť. A že je teda všetko v poriadku.
