Uverila. Uveril.
Vyšplhali sa spolu až na najvyšší vrcholok najvyšieho vrchu, aby mohli zadychčaní hľadieť pod seba. Do rokliny. Hľadieť s úctou a pokorou.
Bežali spolu dole. S rukami rozpaženými. Bez strachu. Lebo oni...len oni si mohli vytvárať svoje imaginárne šťastie. Svoju bublinu, v ktorej žena už nebola smutná.
V údolí pili žinčicu. Pes štekal. Oblaky plynuli. Bolo dusno.
Prešli všetko, všetko spolu prešli. Celú plánetu krížom-krážom prešli.
Kúpali sa v riekach a jazerách. Spali pod hviezdami. Obijímali stromy. Opájali sa vôňou slnka. Opájali sa vôňou života.
Dážď im zmáčal tvár. Dážď. Nie slzy.
Ľudí nebolo.
Len muž s krásnym hlasom a ona vo fialovej sukni a s vejúcimi vlasmi.
Potom, keď zaspali, ten pes, ktorého stretli v údolí, divo štekal. Oblaky neplynuli pokojne, ale sa zhlukovali do búrkových mračien. Nemohli prejsť po moste, lebo ho vzala rieka. Bola tma. Desivá tma. Hlas muža sa premenil na nezrozumiteľný chrapot. Žena padala do rieky a stále viac a viac sa vzdaľovala. Bola vzdialená. Nedosiahnuteľná. A aj keď kričala o pomoc, najzúfalejšie ako sa len dá, muž sa ju nesnažil zachrániť. Už to bolo zbytočné. Nemalo to cenu.
Zobudili sa. Nebo sa otvorilo a do nich sa vpíjal život.
Voňala káva. Bola to tá najkrajšia vôňa, akú kedy muž so ženou cítili.
A nebolo búrky.
Pominula.
Len zlý sen.
Len zlý sen?
