Namiesto toho to bol ten môj druhý domov. Ten, kde ľudia hovoria iným jazykom a kde sa občas cítim trochu cudzo. Ten, kde voňajú rozkvitnuté čerešne presne tak isto ako čerešne lemujúce úzke cesty medzi dedinkami na juhu Slovenska. Voňajú tak, ako voňali v ten deň, keď som sedela v parku na zelenej tráve medzi ružovými kvetmi. Tie stromy všade okolo mňa a nado mnou kvitli a ľudia sa smiali a fotili. Tak som sa tú krásu snažila zachytiť aj ja, aspoň fotoaparátom na mobile, ale nešlo to. Lebo to neboli len tie čerešne. Bolo to slnko. Bolo to dievčatko, ktoré vykríklo: „Aha, margarétka“. Bol to ten najsladší pomaranč zjedený v tej najsladšej chvíli. Bol to malý oblak, ktorý na chvílu to slnko zatienil. Bolo to to všetko, čo ma v tej chvíli na tomto svete robilo šťastnou a aj ja som povedala: „Aha, margarétka“ a začala som trhať lupene. Má ma rád....
Ach, tak veľmi mi chýbaš! Ty- niekto. A aj tak vždy, keď mi je smutno myslím na to, že práve ty si jediný človek, ktorý ma kedy chápal a že nik ma už nebude ľúbiť tak, ako si ma ľúbil ty. A je to pekná blbosť a navyše to ešte aj znie smiešne, lebo mám predsa 20 rokov a celý život pred sebou...ale v takých chvílach som presvedčená, že celá ja patrím len a len tebe... A ja ti už v skutočnosti nepatrím a nikdy viac ani nebudem a...bože, je to neskutočné, ale ešte stále bolí priznať si to.
Vtedy v tom parku som ľutovala, že nemám so sebou svoj zošítok. Mohla som vety, ktoré mi behali mysľou dávať na papier. Je zbytočné snažiť sa ich teraz opäť nájsť. Tá chvíľa a ten pocit sa už späť nevrátia. Teraz sedím v inom parku a zmenilo sa tak veľa a nezmenilo sa nič. Čvirikajú vtáky, prechádzajú vlaky, fúka vietor a vonia jar. A chýba mi slovenský pocit. Ale neľutujem. Lebo keď som minulý utorok čakala na Tribunali pri východe z metra na tých pár ľudí, na ktorých som tam toto leto čakala toľko krát, zahladela som sa na nebo a zašumelo lístie na strome. A presne v tom okamihu som si uvedomila, že bez toho madridského neba by som už nevedela žiť...A nevedela by som žiť už ani bez avokádovej nátierky a olív k pivu a bez toľkých ďaľších vecí...raz zistím, čomu môžem zo srdca povedať „domov“.
Sedím tu a mám pocit ešte trochu mokrých vlasov a požičanú knihu o joge v taške. Radšej by som tam mala trebárs Dostojevského alebo aj Kafku požičaných zo zvolenskej knižnice...a ja neviem, kde si tu mám požičať Dostojevského a je mi z toho do plaču...
Sedím tu a bolo by treba toto všetko niekomu povedať, oprieť si hlavu o jeho plece, trochu sa vyplakať a potom sa môcť znovu usmievať. Postaviť sa z tejto lavičky, opustiť uja spiaceho oproti a pokračovať v živote.
...
A potom som zistila, že aj tam rástli margarétky a dokonca aj jedna púpava. Už som však lupene netrhala, lebo som sa bála, že by som pri tom myslela na toho, s ktorým som tým parkom jedného pekného dňa prechádzala.
…
A o deň neskôr kosili v tom parku trávu a voňalo to ešte viac božsky ako rozkvitnutá čerešňa. A aj keď bolo zamračené a občas popŕchalo, všetko bolo v poriadku. :)
