Vietor fúka tak ako už dávno nie. Búrka ale nakoniec nebude, pomyslím si. Neutečieme pred myšlienkami, stále tými istými. Oblaky sa už dávno začali rozplývať. Dnes nám nebude dopriate odpočinku. Odpočinku od tepla a neznesiteľného dusna, odpočinku od bludných kruhov.
V byte oproti skupina ľudí oduševnene spieva. Akoby vyvolávali ten dážď. A znovu zahrmelo. Snáď sa im to podarí.
A potom sa to spustilo. Po tom, ako som myslela na to, že opäť sa nič nezmení. Pršať nebude, tak ako sa ani nestanú niektoré veci. Stali sa... A tebe som napísala V Madride je búrka! Môžeš tomu veriť?
…
Tá istá pieseň ako vtedy, keď nám ostávali posledné momenty. Posledné chvíle. Pri futbale a pive. Tak ako som si to naplánovala. V tej svojej potrebe organizovať veci. A životy niektorým ľuďom.
A aj tá noc by mohla stačiť. A nestačí. Chcem viac. Chcem ťa viac. Tu, v tomto kresle, ktoré bude už navždy už len tvoje.
Spomienková stredajšia noc. Máj bol krásny. Jún bol krásny. sme si s K. hovorili a hneď potom sme sa opäť začali sťažovať na teplo a želať si tú búrku. A potom, že aby už bol aspoň september. Ako by sa s odchodom horúčav mali vyriešiť aj všetky problémy. Máme svoje dôvody veriť tomu, že to tak naozaj bude, sa utešujem. V júli a auguste je tu mŕtvo. Ako také veľké Nič. Ďaleko sú časy, keď som sa ako malá najviac zo všetkého tešila na leto.
…
Boli dni, dva dni, keď bol v mojej blízkosti veľmi prítomný žiaľ. Jedno poobedie, ktoré to dievča celé preplakalo v našom bare a potom jedno nadránom na pohotovosti, kde ľudia rôzni prichádzali s malou dušičkou hľadať priateľov, príbuzných, otcov...A ja som si vydýchla spolu s tým chlapcom, keď mu povedali, že autonehoda nebola až taká vážna a kamarát z toho vyšiel iba so zlomenou kľúčnou kosťou a rebrami. Vtedy som myslela na to, ako dávno som ja už nemala dôvod byť tak bezútešne smutná.
A potom ako naschvál prišli drobné hádky, nedrobné odchody a príchody. Ako to bolo dávno, keď si mi povedal že sa život na mňa usmieva.
Kam smerovalo to lietadlo?, pýtala som sa, keď som v letnom kine namiesto na film hľadela na hviezdy. A nemohlo ma nenapadnúť, možno aj tam, za oceán. Lebo teraz si všetko Ty, tisícky kilometrov vzdialený.
(Neviem, či sa na mňa ešte stále tak isto silno usmieva. No ja naň, Áno, usmievam sa. Už som sa naučila.)
