Jeden večer, jedna obrovská šálka, jeden balkón.
Tá istá situácia ako vtedy pred dvoma rokmi. Spomienka na pocit prázdnoty a beznádeje. Teraz cítiť len vietor, ktorý tieto dni fúka tak, ako by sa svet mal skončiť. S posledným tónom zatváram balkón a vchádzam dnu. Do tepla. Do myšlienok na Teba. Do prítomnosti. Hlavne do tej prítomnosti.
Do tej prítomnosti, kde sme my dvaja šlapajúci do kopca na našich bicykloch. Tak vysoko, že vyššie sa už snáď ani nedá. A potom letieť dole, s vetrom vo vlasoch a pred sebou vidieť/cítiť Madrid ako na obrázku. Všetky tie budovy, ktoré tak dôverne poznáme. Tam je Plaza España, tam Palacio Real, tam bývaš Ty a tam zas my...Ale ešte predtým ležať v tráve, nechať si spaľovať tvár Slnkom. Tam, na tvojom tajnom magickom mieste....ktoré si pár týždňov neskôr nazval našim tajným miestom...
…
...V tej prítomnosti, v tom piatku, ktorý po dlhom čase strávim bez teba. Tak si tu týždeň po pijem mate a počúvam tú argentínsku skupinu, ktorej piesne si ty tak nahlas spieval, keď sme sa viezli autom nie na opačný koniec republiky, ale na opačný koniec kráľovstva. Vyzeral si pritom tak šťastne a občas si odtrhol pohľad od diaľnice, aby si sa na mňa úkosom pozrel a ja som sa každý taký tvoj pohľad snažila zachytiť. A teraz si uvedomujem, že ten tvoj úprimný smeich by som momentálne nemenila za nič na svete!
Prechádzali sme spolu cez tie najrozsiahlejšie olivové polia aké si len dokážete predstaviť a cez otvorené okno sme vsávali vôňu oleja. A potom keď sme sa vracali, prechádzajúc nočným Madridom, počúvali sme inú hudbu. Tie piesne, ktoré som objavila, keď som teba spoznala, keď som Teba objavila.
…
Stále som presvedčená, že na krásu slovenskej prírody nič nemá a každému rozprávam o dokonalosti Štiavnice a jej tajchov... ale Španielsko, aj moje Španielsko je tak krásne! A občas aj tu existujú kopce, dokonca aj tie zasnežené. A keď schádzate dole z Despeñaperros a vstupujete do Andalúzie nedokážete od údivu zatvoriť ústa. A potom už len klesáte a klesáte až kým neprídete k moru, do tej časti Španielska, kde rozprávajú tým najsmiešnejším prízvukom a kde majú tie najlepšie tapas. A najfascinujúcejšie sú tie najmenšie dedinky, kde sa život akoby zastavil a kde denný program spočíva v pooraní políčka, nazbierania úrody v záhradke a vypití si kávy v baríku.(Bary sú všade minimálne tri bez ohľadu na to, že v dedine žije len sto alebo menej ľudí.) A ja tak isto milujem Barcelonu...ako aj aragónske Pyreneje...ako aj historickú, múrom obohnanú Ávilu...ako aj ten najstudenší Burgos...ako aj paradoxný pohľad na olivové polia a nad nimi týčiacu sa snehom obsypanú Sierru Nevadu...toľko rôznorodých kútov som tu už prešla a toľko mi ešte ostáva!
A dnes som tu, v mojom najmilovanejšom, v mojom Madride a chuť kávy s mliekom mi už asi navždy bude pripomínať jar 2012.
…
Keď som dnes v noci nemohla spať a pať hodín som len tak ležala v posteli, mala som plnú hlavu myšlienok. Nielen na teba. Lebo ak by som mala stále myslieť len na to, ako mi po slovensky hovoríš tie najmilšie veci, ak by som mala len na to neustále myslieť, asi by som sa už načisto zbláznila.
Rozmýšľala som nad tými najkrajšími miestami na Zemi, nad vôňou oceánu, nad morom, ktoré od istého času pre mňa neznamená už len leto a pláž. Rozmýšľala som nad najbozskejšou arómou kávy, nad najsladšou vôňou borovíc, nad najdokonalejšími knihami, nad najkrajším holandským bicyklom...
Úplne a definitívne stačí ku šťastiu prechádzať autom po nových miestach, príliš nahlas spievať, mať pár drobných aspoň na tú plechovku piva, cítiť a tak intenzívne vnímať slnko a počuť tvoj smiech, ktorý sa mieša s tým mojim...s tým vašim.
Drive darling
Drive darling
Drive darling
Drive
Darling
Drive
http://www.youtube.com/watch?v=FUg7PSuC3ZU