Kráčala som dnes večer opustenou ulicou domov a zrazu som si úplne nostalgicky spomenula na víkend...výlet...mám chuť na niečo chladené...ja, ešte malá...a my spievajúc. A teraz sme tu takto. Som tu a víno ma opája...vďačnosť ma opája.
Len tak stojím na ulici a vidím prechádzať ľudí. Takí rôzni ľudia tu žijú. A mňa stále tak veľmi fascinuje, že hovoria tým jazykom. Neprestáva ma fascinovať. Neprestáva ma fascinovať, že som naozaj tu a že je to skutočnosť.
Rok sme oslávili s gintonics s ružovými lupeňmi. Ja v zelenej košeli, taká šťastná. A hej, stále je čo oslavovať. Potom to bol tvoj rok... Potom L. oslavoval 34 a my sme sa tam všetci stretli. Ľudia zo starých čias..a ozajstná oslava začala až keď sme ostali len my traja. Tí zo súčasnosti... Potom to bol Valentín so sushi... A teraz som tu Ja oslavujúca život.
Tancujúc ako v rokoch dávno minulých a niekto sedem krát za sebou zaspieva sentir que todo es perfecto, a nie je nikto viac, len Ty.
Slnko je také žlté, že tá žltá až preteká cez jeho okraje...Dažďové kvapky také plné. A keď dopadnú na zem, rozletia sa na milión častí, ktoré už nikto nikdy opäť nespojí.
Momenty...Impresie... Mračiac tvár proti slnku. Smiať sa z plných síl. Hľadieť ti hlboko do očí a po klipnutí cítiť tvoje pery. Vietor vo vlasoch. Spievať ako o dušu. Príboj obmývajúci tvoje chodidlá. Krásne štebotajúce deti...Obrazy.
Nadýchnuť sa z plných pľúc a cítiť, že všetko je dokonalé.
